YouSub
Untitled

sk Slovak

Untitled Slovak subtitles

0 downloads · 839 lines · added Aug 26, 2015

Report a problem
What's wrong?
Advertisement

Slovak transcript

Volám sa Jean-Luc Touly.
30 rokov som pracoval ako administratívny riaditeľ vo Veolii - jednotke na trhu s vodou.
Mal som na starosti zmluvy s juhom Paríža.
Táto práca mi ukázala, ako si dravá firma robí z odberateľov vody dojné kravy.
Preto som napísal túto knihu.
Veolia mi ponúkla milión eur, aby sa vyhla procesu, ktorý by knihu definitívne preslávil.
Odmietol som a vzápätí som dostal padáka.
Následne ma bombardovali procesmi. Všetky som vyhral!
VODA ZARÁBA Ako súkromné koncerny zarábajú na vode
Sme na brehu Seiny, ktorá delí Paríž na dve časti.
Aj správa vodární Paríža bola do konca roku 2009 rozdelená na dve časti.
Vodu pre južnú časť mesta 25 rokov spravovala Lyonnaise des Eaux (Suez).
Severnú časť zásobovala Vivendi, dnes vystupuje pod menom Veolia.
Globálni hráči súkromného svetového trhu vody, Veolia a Suez, sú francúzske firmy.
Spravujú tu 80 percent zásobovania vodou.
Oba koncerny odmietajú tvrdenie, že ide o privatizáciu.
Robia verejno-súkromné partnerstvo (PPP).
Na rozdiel od zvyčajnej privatizácie
v prípade modelu PPP zariadenia ostávajú v majetku obce.
Koncerny ich však obhospodarujú.
Zatiaľ čo privatizácia na celom svete naráža na nedôveru,
takzvaný francúzsky model PPP sa stáva svetovým trhákom.
Nikde na svete nie je toľko skúseností s Veoliou, Suezom a týmto modelom PPP, ako vo Francúzsku.
Ako riadiaci pracovník vo Veolii som za tie desaťročia pochopil,
že tento systém verejno-súkromného partnerstva je jeden veľký podvod.
Najmä v zúčtovacom a finančnom sektore.
To má prirodzene dopady na cenu vody.
Iba za posledných 10 rokov cena vody v Paríži vzrástla o viac ako 103 percent.
A vďaka takto nahromadeným peniazom sa týmto firmám darí ustavične rásť.
Na začiatku bola voda.
Potom pribudla kanalizácia. Potom odvoz a likvidácia odpadu,
...preprava, kúrenie.
Koncom 1980-tych rokov prenikli do televízie, tlače, hudby, zásobovania škôl, nemocníc.
Spotrebitelia, ktorí žijú v niektorom z miest spravovaných Veoliou alebo Suezom,
majú s nimi do činenia viac razy denne.
Île-de-France (Ostrov Francúzska). 144 obcí v okolí Paríža...
je spojených do obecného vodárenského združenia.
Už viac ako 60 rokov dodáva vodu 5 miliónom odberateľov Veolia.
Cena je tu dokonca podstatne vyššia, ako v samotnom Paríži.
Koncom roka 2009 sa zástupcovia obcí rozhodovali,
či ostanú u súkromného prevádzkovateľa, alebo sa prevádzka vodárni vráti späť do obecných rúk.
Za vodu platíme priveľa!
Takmer polovica obcí je rozhodne za verejnú správu.
Rovnako ako Jean-Luc Touly.
No na počudovanie, odborári chcú Veoliu.
-- Poznáte Jean-Luc Toulyho? -- Áno, poznáme ho veľmi dobre, pracoval tam.
Jean-Luc Touly však v tomto prípade nezastupoval záujmy zamestnancov.
Istý čas som bol mužom číslo 2 v odboroch vo Vivendi -- Veolii.
Spoločnosť mi vtedy ponúkla prémiu, ktorá by môj príjem zdvojnásobila.
Mnohí to vzali. Ja nie.
Napríklad odborár, ktorý odpracoval 20 rokov a je vo veku okolo 40 rokov,
namiesto 30 000 eur ročne dostane 60 000 eur.
Vidíte? Zdvojnásobí svoje príjmy.
Pre jednotlivca je to veľa, ale pre firmu ako Veolia s obrovskými ziskami to nič neznamená.
Takto si za pár šestákov kúpia sociálny mier.
No nielen odborári stoja za Veoliou.
- Vy ste Touly? - Áno. - Poznám váš spis.
Tento pán nie náhodou pozná interné spisy Veolie.
André Santini je síce prezidentom združenia obecných vodární,
a ako taký by vlastne mal Veoliu poveriť a kontrolovať ju.
Pretože združenie je predsa...
Patrón a verejne volení zástupcovia sú vlastníkom všetkých vodární, všetkých kanalizácií, všetkých zariadení.
Ešte aj ceruzky im patria.
A spoločnosť, súčasný prevádzkovateľ, robí iba to, čo sa po ňom požaduje.
Nuž, takto by to malo byť.
Pán Santini je však súčasne aj predsedom povodia EAU SEINE NORMANDIE,
ktoré poskytuje lacné úvery, okrem iných aj Veolii.
Jeho výkonný zástupca je dokonca členom predstavenstva Veolie.
Takže pán Santini si občas popletie, koho práve zastupuje.
Ešte pred niekoľkými mesiacmi pán Santini ako prezident združenia obecných vodární
poslal list starostom miest patriacich do združenia.
Na hlavičkovom papieri Veolie.
Takto ťahajú za jeden povraz. Skúste si predstaviť situáciu,
že minister obrany pošle list na hlavičkovom papieri nejakej zbrojárskej firmy.
Aj mnohých z týchto zástupcov obcí spájajú najmä hospodárske záujmy s Veoliou.
V tajnom hlasovaní sa väčšina vyslovila za pokračovanie zmluvy
s Veoliou ako víťazom výberového konania.
Korupcia!
Na verejnom hlasovaní by delegáti museli priznať farbu.
Tu je však v hre veľmi veľa peňazí. Ide o zmluvu o prevádzkovaní v hodnote 300 miliónov eur ročne.
Veolia má zisky až 70 miliónov ročne. Určite na delegátov vyvinuli veľký nátlak.
Je to dobrá vec, spojiť zástupcov ľudu s inteligenciou, kompetenciou a so skúsenosťami súkromných firiem.
Je to veľmi dobré riešenie. A toto hlasovanie nám dalo za pravdu.
Milostivá pani, ďakujem,
Grenoble. Mesto vo francúzskych Alpách.
Ďalší globálny hráč, Suez, tu kedysi predviedol,
ako sa kompetencie a skúsenosti súkromnej firmy spojili so záujmami starostu.
100 rokov bola voda pod verejnou správou, ktorá fungovala veľmi dobre.
V roku 1989, keď som bol zvolený do obecnej rady Grenoble,
boli potrubia, kanalizácia, vodojemy, prečerpávacie stanice v dobrom stave.
Vtedajší starosta, ktorý bol predtým ministrom životného prostredia, sa však rozhodol v roku 1989 privatizovať
a vodárne prenechal firme Lyonnaise des Eaux (Suez).
Toto je miesto, na ktorom Suez podplatil starostu
a na ktorom padlo rozhodnutie privatizovať vodárne v Grenoble.
A tu bol skorumpovaný starosta na základe privatizácie vody v prospech Lyonnaise des Eaux odsúdený.
Úplatok vo výške 2 miliónov eur dostal formou zájazdov, okružných ciest, bytov alebo financovania jeho volebnej kampane.
Troch hlavných zodpovedných zo Suezu odsúdili za korupciu,
ale morálna osoba, samotná spoločnosť, odsúdená nebola!
Vtedy stál na čele firmy Jérôme Monod,
ktorý sa potom stal prvým poradcom francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca.
Ten starosta sa volal Alain Carignon.
Dostal viacročný trest odňatia slobody.
Keď sme písali našu knihu, ešte bol ministrom komunikácie, a to nám prácu komplikovalo.
Keď sme ju zverejnili, už sedel.
Po celý čas ostal v blízkosti Sarkozyho.
Počas volebného boja ho vidno na fotografiách vedľa pána Sarkozyho.
Vidno to aj na tejto montáži.
SPOLOČNE JE MOŽNÉ VŠETKO
A aj naďalej je blízkym priateľom hlavy Francúzska.
Nazývame to Lekcia z Grenoble.
Desať rokov bolo zásobovanie vodou súkromné.
Teraz je už desať rokov opäť obecné.
Takže môžeme porovnávať.
Čo sa stalo v čase privatizácie?
Lyonnaise des Eaux zhrabla všetko poznanie.
Opečiatkovala si dokonca všetky mapy potrubných sietí.
Privlastnila si celé poznanie, celé dedičstvo.
V tom okamihu už neexistoval nikto z oblasti verejnej služby,
kto by sa vyznal a mohol ich kontrolovať.
Koncern zdvihol cenu vody a znížil údržbu a obnovu sietí, aby dosiahol vyššie zisky.
Toto je cena vody, keď sa vodárne sprivatizovali.
Po privatizácii Suezom cena rastie.
Opäť sme to prevzali my a tu vidíme, ako sa cena vyvíjala.
Zároveň sme strojnásobili práce údržby a obnovy kanalizačných sietí a inštalácií.
ZNEUŽITÉ ÚČTY ZA VODU
CENA VODY -- NEOPRÁVNENÉ ZISKY
ŠKANDÁL VO FAKTURÁCII
Na základe vlastných výpočtov sme zistili cenu vody približne v 20 francúzskych mestách.
V niektorých mestách bola cena korektná.
Hlavne tam, kde boli vodárne obecné, ako Chambéry, Grenoble alebo Clermont-Ferrand.
Našli sme však aj mestá, v ktorých boli ceny aj dvojnásobne vysoké.
V Ile-de-France, Marseille, Montpellier alebo Rennes.
Tam by bolo možné, cenu za vodu znížiť o 20 až 30 %.
Bordeaux.
V Bordeaux prevádzkuje vodárne Suez.
Prečo je aj tu cena tak vysoká?
V rámci skúmania tejto otázky prišiel jeden tvrdohlavý audítor k pozoruhodným výsledkom.
Necelé 3 roky po uzatvorení zmluvy ceny narástli už o viac ako 30 %,
zatiaľ čo nám uviedli iba 15 %.
Tak sme sa išli informovať na obecnom zastupiteľstve v Bordeaux.
Strávili sme tam celý deň, dvaja sme tam prezreli celý stoh dokumentov,
a odniesli odtiaľ 700 fotokópií.
Po 6 mesiacoch práce sa nám podarilo, dokumenty interpretovať.
Príklad: Lyonnaise des Eaux nám povedala,
že vodomer pre súkromné osoby s priemerom 15 cm má životnosť 12 rokov.
V kalkuláciách je teda vodomer uvažovaný so životnosťou 12 rokov.
Po technickej a finančnej kontrole sme však zistili,
že tento vodomer má v skutočnosti priemernú životnosť 23,8 rokov.
V skutočnosti nám teda účtujú 2 vodomery, zatiaľ čo znášajú náklady iba jedného.
Iný príklad: Lyonnaise des Eaux nám povedala,
že EÚ čoskoro nariadi výmenu olovených prípojok.
Aby sme sa pripravili, zvýšili sme počet výmen prípojok voči minulému roku na 6 000.
To vyhlásili v roku 1995.
Pozreli sme si všetky ich výročné správy od roku 1995 až po 2006
a skutočne, vôbec to nebolo 6 000 výmen ročne, ale v priemere iba štvrtina.
To je len jeden príklad. Je tu množstvo ďalších takýchto malých opatrení,
ktoré však v súčte spôsobia rozdiel stoviek miliónov.
Podľa tejto logiky postupujú v Bordeaux, Grenoble, Paríži a vo všetkých ostatných mestách.
Táto finančná technika je všade tá istá.
Obecné združenie Bordeaux potvrdilo v roku 2005 na základe vlastného šetrenia výsledky audítora.
Suez však vydal podklady na preskúmanie obci až na základe súdneho rozhodnutia.
Niet sa čo diviť! Kontrola dospela k zisteniu,
že koncern v rozpore so všetkými vlastnými vyhláseniami dosahoval v Bordeaux ročný zisk vo výške 29 %.
VODA V ÚPLNEJ TRANSPARENCII
Po konfrontácii s týmto zistením Suez odpovedá:
Myslím si, že tieto veci treba sledovať mimoriadne dôkladne.
Inak hrozí, že rýchlo skĺznete do niečoho spektakulárneho
a v súvislosti so súkromnými firmami zablúdite do fantázie.
Pozrime sa podrobne na to, čo sme urobili v Bordeaux.
Ušetrili sme. A to viac, ako určovala zmluva.
A prečo sme dokázali ušetriť? Lebo sme tie vecičky manažovali z bezprostrednej blízkosti.
Presne tým boli tieto úspory docielené.
A o ušetrené peniaze sme sa s obcou podelili.
To sú desiatky miliónov, ktoré slúžia len na zisk súkromných firiem.
Jasné, to je normálne, súkromné firmy chcú zarobiť.
Tu však hovoríme o príjmoch, ktoré sú neopodstatnené a neoprávnené.
V roku 2006 združenie obcí donútilo Suez uzavrieť dodatok k zmluve.
Koncern musí vrátiť obci 233 miliónov eur
ktoré získal neoprávnene, svojim finančnými trikmi.
Po skončení zmluvy sme si uvedomili: Treba sa vrátiť k verejnej správe!
Myslím si, že to je jediná možnosť.
Iný, často používaný nástroj finančnej techniky je takzvané vstupné.
Vodárenské koncerny zaplatia veľkú čiastku obci, aby získali koncesiu na zásobovanie vodou.
Tieto peniaze sú deklarované ako čiastka potrebná na zakúpenie, alebo dar obci.
V skutočnosti je to väčšinou úver, ktorý splatia odberatelia svojimi účtami,
vrátane úroku a úroku z úroku, dokonca viac razy. Tak ako v Toulouse.
Našťastie sme v administratíve narazili na tento dokument, ktorý sme rýchlo skopírovali.
Uvádza podrobné informácie o splácaní vstupného.
Veolia zaplatila mestu 437,5 milióna frankov, v dvoch splátkach.
Potom nasleduje výpočet mesačných splátok a najmä úrokov,
...ktoré pri splácaní úveru nabehnú.
10,44 percenta za prvú splátku a 9,55 percenta za druhú splátku.
To je dôkaz toho, že to nebol dar, ale skrytý úver.
Právny audit v Toulouse to potvrdil. Tak vidíte.
V roku 2008 zvoláva mesto Toulouse takzvaný audit.
Vyšetrovací výbor, ktorý okrem iného môže skontrolovať finančné správy Veolie.
Ako špecialistu si najala audítora Patricka du Fau de Lamonthe.
Dnes máme záverečné kolo auditu mesta Toulouse.
Hlavným bodom je skutočnosť, že mesto dostalo veľmi vysoké vstupné.
435,5 miliónov frankov, ktoré veľmi zaťažujú odberateľov vody.
Pretože oni sú tí, ktorí musia túto čiastku splatiť platbami za vodu.
Audit medzičasom ukázal, že to, čo celý čas tvrdila obecná rada, je lož.
Že splátky vstupného sú v skutočnosti ukryté v cene vody.
A obyvatelia Toulouse to vstupné už 2,5 až 3 razy splatili.
To je závažný dôvod na to, aby sme sa vrátili k obecnej správe vody.
Svoju kritiku smerujeme proti logike privatizácie vody.
To sme Veolii na začiatku auditu aj povedali.
A oznámili sme jej, že požadujeme návrat k verejnej kontrole.
Bývalý starosta Toulouse, Dominique Baudis, ktorý v roku 1989 inicioval privatizáciu,
vďaka vstupnému znížil miestne dane.
V Montpellier ním financovali kongresové centrum.
V Lille bol postavený štadión.
V iných mestách ním splatili obecné dlhy.
V každom jednom prípade volení zástupcovia vstupným bodovali u svojich voličov.
Toto vstupné vždy splácajú odberatelia vody.
Veolia a Suez takto navnadili mnohých starostov Francúzska.
Aj v zahraničí sa vstupné považuje za nečestný prostriedok na otvorenie dverí.
Rovnako aj v Nemecku, kde sú vodárne väčšinou zatiaľ obecné.
Iba za posledných 10 rokov však Veolia podľa vlastných údajov dokázala
vstúpiť do vodární v 300 obciach, ako poskytovateľ služieb alebo koncesionár.
Napríklad v Braunschweigu.
Pre mňa bolo v našej politike najdôležitejšie, aby sme zabezpečili perspektívu mesta najmä pre mladých.
Aby sme odbúrali ten obrovský dlh mesta
a zaistili možnosti mesta konať a popri tom ešte aj investovať.
ZÁZRAK BRAUNSCHWEIGU
BRAUNSCHWEIG CHYTÁ DRUHÝ DYCH
ZÁZRAK BRAUNSCHWEIGU
Najväčším orieškom bolo samotné jadro našich mestských podnikov
PRIVATIZOVANÉ!
ktoré dodávajú plyn, elektrickú energiu a vodu.
Privatizovali sme aj malé obytné zariadenie za čo sme získali oveľa viac peňazí, ako sme kalkulovali.
Privatizovali sme celé mestské osvetlenie, vrátane semaforov,
rovnako aj odvoz a likvidáciu odpadov, spoločnosti ALBA.
A potom sme v jednom väčšom kroku, pred niekoľkými rokmi,
privatizovali kanalizácie a čističky odpadových vôd.
To nám tiež vynieslo o takmer 100 miliónov viac.
Presadili sme si vyššiu predajnú cenu, tuším to bolo 135 miliónov,
a to nám pomohlo zbaviť sa všetkých dlhov...
Všetky tie získané čiastky nám pomohli zbaviť mesto veľkých dlhov.
Príjmy, ktoré mesto predstiera že má,
pozostávajú na sto percent z úveru,
ktorý mesto musí splácať prostredníctvom poplatkov obyvateľov rok čo rok.
Zmluva, ktorou mesto uznáva údajnú kúpnu čiastku 238 mil. eur ako svoj vlastný dlh
Banka smie po dobu 30 rokov...
požadovať časť z peňazí vybraných na stočnom, na splácanie úrokov,
aj keď tu napríklad Veolia už vôbec nebude, lebo skrachuje.
Veolia za kanalizáciu resp. za právo používať ju nezaplatila vôbec nič.
Dostala ju bezplatne!
Úver bol získaný prostredníctvom nastrčenej osoby, Abwasserverband Braunschweig,
čo je verejnoprávne združenie pod kontrolou mesta Braunschweig.
Dlhy mesta boli presunuté do iných spoločností
musia ich však v konečnom dôsledku splácať občania.
Vypočítali sme, že dlhové zaťaženie z tých 230 miliónov za 30 rokov
vzrastie približne na 500 miliónov,
ktoré budú za 30 rokov splatné a ktoré občania budú musieť zaplatiť.
Tu máme pekný príklad toho, ako je to s novými investíciami,
odkedy boli kanalizácie privatizované.
Keď sa pozrieme na tabuľu, bude tu výkonná prečerpávacia stanica za 7,6 milióna.
Veolia však na to nevynakladá svoje peniaze!
Mesto išlo do banky, a za úver Veolie ručí našimi poplatkami za kanalizáciu.
A Veolia je uvádzaná ako investor, pričom za úver vôbec neručí.
Za úver ručia poplatníci (mesto).
Beží to však ako súkromná investícia Veolie.
Veolia si ju účtovne odpíše, čiže ešte na tom ušetrí aj dane.
Dokonca zarobí 25 percent z nákladov projektovania.
V súčte jej to hodí okolo milióna eur navyše,
nezávisle od zmluvy o poskytovaní služieb s mestskými kanalizáciami.
Za všetko v súvislosti s úvermi ručia poplatníci.
VEOLIA: STAVIAME PRE VÁS
Sú to veľmi komplikované modely,
inak by ste neprišli na túto čiastku.
Mnohí tvrdia, že to nemôže byť pravda, aby Veolia to všetko od mesta dostala. Je to však skutočne pravda.
Veolia za prevzatie v Braunschweigu nemusela použiť vlastné peniaze,
a okrem odmien za prevádzku kanalizácie
si teraz môže nechať zaplatiť celé obchodné vybavenie,
všetko z úverov, za ktoré ručia poplatníci a mesto.
Takto obchodovať dokáže každý.
Tieto obchody, najmä v oblasti kanalizácií, sú skutočne komplikované.
Sú tak komplikované, že nie všetci občania im rozumejú.
A musím sa priznať, že aj v Rade im nie všetci rozumejú.
Zlé je aj to, že členovia Rady tieto zmluvy nedostali k nahliadnutiu kompletné.
Tu si to môžeme pozrieť...
nesmieme si však spraviť kópiu.
Je to niečo nevídané, že tieto zmluvy nám z administratívy poskytli na CD.
Paríž, rok 2009.
Po 25 rokoch zásobovania vody súkromnou firmou
Paríž pripravil úplné prevzatie vodární späť do obecnej správy (Eau de Paris).
SUEZ A VEOLIA VYKOPNUTÉ Z PARÍŽA
Chceme postupne opäť získať obecnú kontrolu nad vodárňami Paríža.
To znamená, kontrola sa vráti do radnice.
Zriadili sme vyšetrovací výbor a vypracovali štúdie.
Už v roku 2002-2003 sme vyrokovali zmenu zmlúv,
aby nám prevádzkovatelia vrátili investičné rezervy.
Šéfovia Suezu a Veolie boli naštvaní, ako uvádzala tlač.
Vrátenie správy mestu označili za chybu.
Le Nouvel Observateur k tomu uvádza:
Proglio, šéf Veolie, telefonoval starostovi Paríža a vrieskal na neho,
že bez zmluvy v Paríži Veolia nezíska v zahraničí žiadne ďalšie zákazky.
Vrátanie správy do obecných rúk naštvalo aj Suez.
Myslím si, že by sa verejná a súkromná správa nemali vždy stavať proti sebe.
V súčasnosti máme predsa už len verejno-súkromné partnerstvá.
Ide tu o globálnu kultúrnu revolúciu.
Potrebujeme ich, a nie takúto debatu, nehnevajte sa,
ktorá v podstate vôbec nemá zmysel.
VODA POTREBUJE PENIAZE
žiadne VODA ZARÁBA, kdeže!
Voda je obecný majetok. Je to základ existencie.
Preto by ju mala spravovať obec.
Prechodom na jediného obecného dodávateľa vody v Paríži
dokážeme ušetriť ročne najmenej približne 30 miliónov eur.
Podstatnú časť úspory predstavuje obchodná marža prevádzkovateľov.
Takto sa všetky získané peniaze vrátia späť do vodného hospodárstva.
Vyschnú tak toky peňazí tečúce do neznáma.
To je dôležitý bod.
Takto môžeme udržať stabilnú cenu vody a napriek tomu zaručiť vysokú úroveň investícií a služieb.
Verejná správa vodární okrem toho umožňuje prostredníctvom odpisov dlhodobú správu majetku.
Takto môžeme svoje investície rozložiť tak, aby zodpovedali požiadavkám,
pretože sú nastavené na životnosť majetku.
Nie sme obmedzovaní nejakou zmluvou so súkromnou osobou,
ktorá je obmedzená na 5, 10 či 15 rokov.
Táto studňa má viac ako 200 rokov a je stále funkčná.
Investície do stáročných stavieb sa súkromníkom nevyplácajú.
Ich zmluva je obmedzená najviac na 30 rokov.
Investície do oblasti vody sa však vrátia najskôr po 30 až 60 rokoch.
Súkromníci sa preto snažia neinvestovať vlastné prostriedky do kanálov.
Neoplatí sa im to.
Podnik vo verejných rukách toto obmedzenie nemá.
Môže plánovať na desaťročia dopredu a dlhodobo zabezpečovať
aby zdroj voda bol úsporne využívaný a optimálne chránený.
Veľkou výzvou je ochrana povodia, aby vodu nebolo potrebné tak intenzívne upravovať.
Pretože stojí to veľa peňazí a je to stále iba návrat k pôvodnému stavu.
Prevencia má samozrejme oveľa väčší zmysel.
Údolie (?). Oblasť spodnej vody pre Paríž.
Aby sme chránili zdroje, mestská vodáreň tu najskôr skúpila pôdu.
Cieľom je natrvalo zmeniť miestne pôdohospodárstvo a vplývať tak na zdroje.
Prenajímame pôdu farmárom prakticky bezplatne,
aby akceptovali naše podmienky a obhospodarovali pôdu tak, ako si to prajeme.
Prechod bude trvať 5-6 rokov, až potom budeme stopercentne bio.
Má to vplyv na vodu, pôdu, zdravie ľudí.
Preto bolo len logické, že sme sa spojili s vodárňami.
Prirodzene, radi by sme tu mali čo najskôr veľkoplošné biopestovanie,
ktoré by zvýšilo kvalitu spodnej vody.
Zatiaľ je to však hudba budúcnosti.
Späť v Grenoble.
Nachádzame sa v jednom z najväčších pásiem ochrany vody v Európe,
ktoré sme získali pred 100 rokmi.
Tu si človek uvedomí, prečo musíme myslieť na budúcnosť vo výhľade desaťročí a storočí.
Pásmo ochrany nám umožňuje čerpať vodu, ktorá je prirodzená a neupravovaná.
Túto studničnú vodu nepotrebujeme upravovať chlórom ani ozónom.
Je prirodzene čistá.
Je lepšia ako väčšina minerálok vo fľaši.
Súkromní prevádzkovatelia plošne chlórujú pitnú vodu vo Francúzsku.
Keď ma zvolili, mal som hádku s prefektom, ktorý bol rozhodne za chlórovanie.
Pracov
…

Need subtitles from another video?